AUSTRALORPKA

                                                                                                                                                                                   Vložené 06.02.2020

Čierne australorpky možno prirovnať k žiariacim zafírom. Ich perie je čierne s výrazným zeleným leskom. Zaujímavý nie je len ich vzhľad, patria medzi najlepšie úžitkové plemená. Sú dobré nosnice, majú aj kvalitné mäso.

Toto stredne ťažké plemeno vznikalo z čiernych orpingtoniek dovezených do Austrálie z Anglicka po roku 1890. Orpingtonky sa tam osvedčili ako výborné nosnice (uvádza sa aj viac ako 300 vajec).  Austrálski chovatelia ich krížili s minorkami, leghornkami a langšankami, boli použité aj plymutky. Dôraz sa  kládol na znášku, typ bol až druhoradý. V tej dobe vzniknutá  hydina bola známa ako black utilita Orpington (čierna úžitková orpingtonka) alebo tiež austrálska orpingtonka. Z toho nakoniec vznikol ich názov: Australorp. V Austrálii vznikol Klub chovateľov australorpiek v roku 1932. Informácie o ňom čitateľ nájde na: http://australorps.com/.

 

 Kohút zdrobnenej čiernej australorpky.

Práve vďaka svojej znáške  boli australorpky  dovezené do Ameriky. Tam v roku  1929 bol uznaný ich štandard (1925). Do Európy boli australorpky privezené okolo roku 1930, na veľkej výstave boli vystavené až v roku 1950. Vtedy išlo najmä o kurčatá a vajcia dovezené z amerických fariem.

V Európe vznikalo viac typov australorpiek. V Nemecku a v Holandsku sa krížili s rýnskymi a barneveldkami. Boli odlišného typu ako anglické australorpky, ktoré sa vyznačovali intenzívnym zeleným leskom. Vznikali spory o vlastníctvo tohto plemena a o platnosť štandardu. V Nemecku boli australorpky uznané v roku 1952.

Vznik veľkých australorpiek biely sa spája s rokom 1981. Zdrobnené  biele australorpky boli vystavené po prvý raz v Hannoveri v roku 1964 a v roku 1973 bol uznaný ich štandard. V Mindene (historické okresní mesto vo Vestfálsku) boli neskôr vystavené zdrobnené  australorpky modré s lemovaním v roku 1981 a tento ráz bol dodatočne  uznaný za platný v roku 1986. Modrý ráz s lemovaním  pri veľkej forme bol uznaný v roku 1988 v Hamme (Hamm, mesto v Severnom Porýní-Vestfálsku). Súčasný Európsky štandard uvádza pri oboch rázoch variet pôvod Nemecko.

Podobne  ako pri iných plemenách, došlo aj pri australorpkách ku vzniku zdrobnenej formy. Zdrobnené  australorpky boli vyšľachtené v Nemecku. Pri ich šľachtení boli okrem iných  použité zdrobnené  langšanky a wyandotky. Po prvý raz sa zdrobnené australorpky objavili v r. 1956, štandard bol uverejnený v r. 1960.

 
 

  Sliepka zdrobnenej čiernej australorpky.                             Sliepka bielej australorpky.



Vďaka orpingtonkám získali australorpky robustnú postavu. Dojem mohutnosti umocňuje  bohaté, mäkké, kypré operenie, ktoré ale nevytvára podušky. Hmotnosť kohúta v prvom  roku 3,2 – 3,8 kg, sliepky 2,4 - 3,0 kg. Zdrobnené  australorpky sú obdoba veľkej formy, Hmotnosť kohúta v prvom roku je 1,0 – 1,2 kg, sliepky 0,8 – 1,0 kg.

Pre australorpky je typická stredne veľká, široká hlava a silný zobák. Tvár je červená, mala  by byť  hladká. Na čiernom  a modrom farebnom ráze vynikajú tmavohnedé až čierne oči.  Biele môžu mať oči aj červenohnedé.

Hlavu zdobí listový hrebeň so 4 až 6 pravidelne rezanými, ale neveľmi hlboko rezanými zubmi. Zástavica sleduje líniu  tyla, ale neprilieha k nemu. Hrebeň má trochu hrubšiu štruktúru.  Hrebeň sliepok nie je klopený. Laloky i ušnice sú stredne veľké, ušnice červené, podlhovasté,  mierne vrásčité.  

Krk pokrýva bohatý krčný záves, ktorý spadá až na ramená. Trup australorpiek musí byť mohutný, kratší, široký a hlboký, vodorovne  nesený. Široké a plné musia byť aj prsia a brucho. Chrbát je kratší, bohato operený sedlový záves plynulo prechádza do chvosta. Chvost je nasadený v uhle asi 50 °, čiastočne rozovretý. Široké  kormidlové perá kohúta celkom  zakrývajú kosieriky a bohatý krycie perie chvosta. Sliepka nesie chvost v uhle 40 – 45 °, je široko nasadený a rozovretý.  

Beháky by nemali byť veľmi dlhé, ich farba je pri čiernych a modrých čierna. Pri starších  sa toleruje tmavé bridlicové sfarbenie behákov. Biele australorpky majú beháky tmavomodré, prípustné sú aj svetlejšie. Najznámejšie sú australorpky čierne, vyšľachtené sú aj modré s lemovaním  a biele. Pri čiernych sa požaduje sýto čierne  sfarbenie s výrazným zeleným leskom. Lesk je najvýraznejší na závesoch, chvoste  a na štítoch krídel. Sliepky majú lesk trochu  menej  výrazný.

J. Kafka ve svojom článku píše, že je len málo skutočne  čiernych australorpiek. Citujem: „V jednom chove možno  nájsť  zvieratá s rôznou intenzitou čiernej, či dokonca s rôznym odtieňom. Vyskytujú sa zvieratá lesklé, matné, sivasté i hnedasté,  fialové, zelené, modré či bronzové. Dosiahnuť, aby boli  sýto čierne so zeleným leskom na celom trupe, nebýva ľahké. Na farbu a lesk operenia  pôsobia aj vonkajšie  vplyvy, napr. počasie, kŕmenie. Obzvlášť počas leta dochádza  k vyblednutiu až k hrdzaveniu peria.“
Kohút čiernej australorpky s výrazným zeleným leskom.

Australorpky patria medzi plemená s bielou kožou, preto podsadu musia mať čiernu až sivočiernu. Biela podsada  je vylučujúca chyba. Medzi chyby patria tiež prímesi inej farby  ako čierna, tiež fialový lesk (fialka).  Pri mladých jedincoch sa bežne vyskytujú ojedinele biele pierka.

Dalšie farebné rázy sú modrý s lemovaním a biely. Pri bielych australorpkách  nie je  jednotný názor na  farbu behákov. V Nemecku požadujú beháky modrosivé , Holanďania  mäsovo sfarbené. Vychádzajú z toho, že orpingtonky, z ktorých boli australorpky vyšľachtené, majú v bielom farebnom ráze beháky mäsové.  

Exteriérové  chyby, ktoré sa pri veľkých australorpkách  vyskytujú pri oboch pohlaviach sú ploché a plytkejšie prsia, veľmi vysoko nesené až kolmé chvosty, chyby hrebeňa. V type sa v niektorých prípadoch  približujú k orpingtonkám, v iných majú trupy úzke, malé alebo krátke. Neprípustné sú už zmienené podušky a žlté sfarbenie spodnej časti prstov. Pri sliepkach sa vyskytuje úzky, zahrotený chvost, páperie na tvári.

Australorpky patria k najpokojnejším plemenám. Sliepky sú až na výnimky pokojné,  prítulné, pritom ale zhánlivé. Nepreletujú cez ploty a uspokoja sa i s menším výbehom bez porastu. Preto sú vhodné pre  chovateľov, ktorí nemajú k dispozícii veľké výbehy, prípadne majú nižšie oplotenie pozemku. Využijú dobre aj veľké výbehy. Aj kohúty sú pokojné, možno ich chovať pospolu a neútočia na človeka.

Australorpky sú vynikajúce  nosnice, ak sa im poskytuje zodpovedajúca výživa. Nevhodné je skrmovať vo väčšom množstve zemiaky alebo aj obilniny bez prídavku krmív s obsahom bielkovín ako napr. mlieko, mliečne strukoviny, ďateliny, žihľava apod. Vzhľadom na hmotnosť, majú tiež vyššiu spotrebu krmiva.

Niektorí chovatelia sa sťažujú na častejšiu kvokavosť.  Kvokavosť nie je pri tomto plemene žiaduca. Pokiaľ sliepka australorpka kvoká, väčšinou až v letných mesiacoch, keď je  na odchov kurčiat už neskoro.  Kurčatá australorpiek rýchle rastú a operujú.  Rast je ale pomalší v letných horúčavách, preto je lepšie vyliahnuť kurčatá skoro na jar. Za včasné liahnutie svedčí i to, že znáška mládok by mala začať ešte pred zimou. Kohútiky sa dajú rozoznať už vo veku 6 - 7 týždňov  podľa  červenajúcich sa hrebienkov. Pohlavie  môžeme rozoznať tiež podľa peria v krčnom závese a vyrastajúceho sedlového závesu. Na týchto miestach je perie kohútov  zahrotené.

Predpísaná veľkosť obrúčok  pre kohúty je 22 mm, pre sliepky 20 mm, pre zdrobnené  kohúty 15 mm, pre sliepky 13 mm.

Znáška je 180 – 200 svetlohnedých vajec za rok.  Pri násadových vajciach sa požaduje minimálna hmotnosť 55 g. Pri
zdrobnených je to 130 – 140 vajec o hmotností 35 g. Dobrá je aj zimná znáška. Australorpky majú chutné mäso, kohútiky sa môžu vykrmovať ako brojlery, výkrm trvá do  dvanásteho týždňa. Koža australorpiek je biela. Pri šklbaní sa javí ako nevýhoda čierne perie.

Ing. Iveta Prombergerová, Ph.D.

e-mail: iprombergerova@gmail.com